VIDEO: Žilinčan Mates (19) sa venuje netradičnému športu: Niektorí nám fandia, iní nadávajú

Zdroj: Dnes24.sk

Devätnásťročný Matúš Kohút študuje na strednej škole v Žiline. Už tretí rok sa učí bojovať s gravitáciou, trénuje totiž parkour. Tomuto netradičnému záujmu venuje takmer všetok svoj voľný čas. V rozhovore hovorí aj o tom, ako na jeho kúsky reagujú okoloidúci, ale aj to, čo pre neho tento netradičný šport znamená.

Ako si sa dostal k parkouru a ako dlho sa mu venuješ?

K parkouru som sa dostal cez strednú školu sv. Jozefa Robotníka v Žiline. Bolo to v prvom ročníku, keď som spolu s mojim asistentom Martinom Petrášom začal trénovať. Vtedy som stretol aj partiu ľudí, ktorá skákala tu v Žiline, a začal som trénovať s nimi. Trénujem už tretí rok.

Čím ťa tento šport zaujal?

Predtým som sa venoval rôznym športom ako: futbal, tanec a vodné pólo. No chcel som prejsť k niečomu, čo nebolo také bežné. Chcel som robiť niečo, čo nerobí veľa ľudí. Prví parkouristi boli vlastne elitní vojaci a hasiči, ktorí sa potrebovali dostať neprístupne miesto z bodu A do bodu B, za najkratší možný čas.

Čo pre teba parkour znamená?

Znamená pre mňa všetko. Celé tie tri roky sú vlastne iba o tom, ako trénovať a zlepšovať sa. Je to životná štýl, má to v sebe niečo zo športu, aj z umenia. Pri parkoure ide o to prekonávať seba samého a svoj strach. Posilňujem pritom svoje telo aj ducha. Pre niekoho je chôdza niečo, čo robí prirodzene, bez toho aby sa nad tým nejako zamyslel. Pre mňa je to napríklad salto vzad, ktoré som opakoval už toľko krát, že to už vlastne robím úplne bez problémov.

Čo hovoria tvoji rodičia na to, že sa venuješ takémuto, na pohľad nebezpečnému športu?

Moji rodičia s tým vlastne doteraz nesúhlasia. Nevedia si zvyknúť napríklad nato, že nosím široké oblečenie a nechápu, ako som schopný zničiť troje topánok za mesiac.

Napriek tomu ma v tom podporujú. Každý šport, ktorý človek robí je dobrý, lebo robí niečo pre svoje telo a rozvíja ho.

Čo nato tvoji priatelia?

Keď ma moji priatelia z internátu videli skákať prvý krát, tak boli z toho v šoku, lebo nevedeli o čo vlastne ide. Postupne však aj oni chceli robiť niečo, čo iní nerobia. Neskôr, niektorí prejavili záujem, a oslovili ma, aby som im pomohol s technikou. V takomto prípade im to vysvetľujem, ukazujem ako to vyzerá, a oni to potom skúšajú.

Prihodili sa ti pri tréningu už aj nejaké vážnejšie zranenia?

Bolo ich celkom dosť. Všetky zranenia, ktoré som mal vznikli vlastne kvôli tomu, že som na daný trik nebol pripravený, alebo som bol nepozorný. Vážnejšie zranenie som mal hneď na začiatku, keď som skúšal v teréne salto vpred a zlomil som si nohu. Vtedy to bolo ešte viac o tom, ukázať sa pred dievčatami, a tak som nato doplatil, a skončil v nemocnici.To ma však neodradilo, ale práve naopak, každé jedno zranenie, ktoré som mal ma posilnilo.

Zažil si aj nejakú krízu, kedy si si povedal, že s tým skončíš?

Mal som krízy, kedy som si povedal, že už nevládzem byť stále zranený a rozhodol sa, že prestanem. Vydržalo mi to, dva týždne, kedy som vôbec neskákal. Časom mi však začalo veľmi chýbať trénovanie, a moja partia, tak som sa k tomu vrátil.

Ktoré miesta v Žiline sú najideálnejšie na realizáciu parkourových kúskov?

V meste nie je park určený pre tento šport, a tak musíme trénovať v mestskom prostredí. Ideálne miesta voláme „spoty“. Jeden z najväčších spotov v Žiline sa nachádza pri Farských schodoch, pri Katedrále Najsvätejšej Trojice. Kedysi to bol, aj park Ľudovíta Štúra, až pokiaľ ho nezačali rekonštruovať.

Ako na teba reagujú okoloidúci, aké máš skúsenosti?

Reagujú často krát tak, že sa pýtajú čo to vlastne robíme. Vo viacerých mestách si nato ľudia zvykli, v Žiline to je ešte stále niečo nové.

Veľa krát nás dôchodci zastavujú, a nadávajú nám do vandalov. Stane sa, že na nás zavolajú aj políciu, s každým policajtom sa však dá dohodnúť, lebo nerobíme nič zlé. Mladí ľudia to väčšinou chápu, fandia nám, a berú to ako šport.