Žilina patrí medzi najkrajšie mestá Slovenska: Pozrite si našich 7 divov

Sedem divov Žiliny

Na siedmich divoch Žiliny navrhli odborníci z oblasti histórie a architektúry. V rámci diskusie sa rozhodovalo, či tam budú zaradené len architektonické stavby alebo aj písomné klenoty (Žilinská kniha), starobylé alebo nové stavby (Pamätník J. M. Hurbana), jeden objekt, celá ulica (Národná ulica) alebo celá štvrť (Závažie), kultúrne alebo prírodné zaujímavosti. Bohatý zoznam sa ustálil na piatich architektonických pamiatkach a dvoch písomných klenotoch mesta. Určite mnohí z vás by radi do zoznamu ešte niečo doplnili, prípadne prehodili poradie. Predkladáme vám zoznam „Siedmych divov Žiliny“, ktoré vzbudzujú obdiv nielen Žilincov a Žilinčanov.

Prvý div Žiliny – Historické jadro Žiliny

Mestská pamiatková rezervácia Žilina

Žilinské mestské jadro v stredoveku tvorilo takmer celé mesto. Vznikalo v už osídlenom priestore, kde sa nachádzala obec Žilina, v blízkosti ktorej stál Žilinský hrad a starší kostol. Obec sa nachádzala na významnej cestnej križovatke a bola aj miestom trhu. Koncom 13. storočia sem prišli nemeckí kolonisti zo sliezskeho mesta Tešín s cieľom prebudovať obec na mesto, kde by rozvinuli obchod a remeslá. Podľa nemeckého vzoru rozplánovali, ako bude mesto vyzerať – v jeho strede naplánovali rínok (dnešné Mariánske námestie), z ktorého budú kolmo na seba v každom rohu vychádzať dve ulice (dnes sú to ulice Bottova, Radničná, Farská, Hodžova, Sládkovičova, Kalinčiakova, Vurumova a Štúrova.

Ďalšie dve úzke uličky mohli pretínať námestie v strede v smere východ – západ – jedna z nich je Burianova medzierka a rovnaká takáto ulička podľa názoru urbanistu D. Mellnera mohla prechádzať z východnej strany námestia (v priestore dnešného Kostola Obrátenia sv. Pavla). Jadro bolo postavené vo viacerých stavebných fázach v gotickom slohu, pričom dodnes sa zachovali gotické pivnice pod viacerými meštianskymi domami. V priebehu 14. storočia bol tiež postavený súčasný Farský kostol na mieste vyššie spomenutého staršieho kostola. Historické jadro prechádzalo viacerými zmenami, ktoré ovplyvňovali najmä časté požiare (1521, 1744, 1756, 1848, 1886), čím sa menil aj jeho stavebný sloh na renesančný, barokový či romantický.

Medzi najvýznamnejšie stavby historického jadra patrí gotický Kostol Najsvätejšej Trojice (Farský kostol) a priľahlá renesančná zvonica – Burianova veža, meštianske domy Mariánskeho námestia, barokový Kostol Obrátenia sv. Pavla s kláštorom a tzv. panským domom, barokový stĺp – Immaculata uprostred Mariánskeho námestia, secesná budova Grand bio universum, z novších stavieb Finančný palác, bývalá Bacherova vila a budova pošty, Reprezentačný dom (mestské divadlo) a ďalšie.

Druhý div Žiliny – Kostol sv. Štefana kráľa

Národná kultúrna pamiatka v Žiline

Kostolík sv. Štefana kráľa je najstaršou zachovanou pamiatkou na území Žiliny. Nachádza sa na Závodskej ceste v časti Rudiny (nie v Závodí). Podľa povesti ho dal postaviť kráľ Štefan I. na počesť víťazstva v bitke proti poľskému kráľovi Boleslavovi Chrabrému. V skutočnosti bol postavený v neskororománskom slohu približne v rokoch 1200 – 1230. Bol centrom osád, ktoré existovali v jeho okolí v priebehu 13. storočia.

Na konci tohto storočia, keď sa začalo stavať mesto, osady stratili význam a možno zanikli. Zachoval sa iba kostolík. Má románske okná, kamennú krstiteľnicu a v jeho interiéri sa nachádzajú vzácne maľby, ktoré objavil v roku 1950 akademický maliar Mojmír Vlkolaček, keďže neskôr boli prekryté ďalšími maľbami. Prvé maľby vznikli okolo roku 1260. Sú to pasparty (lemy) okolo okien v apside a chóre, aluzívne rebrá a symboly Slnka a Mesiaca v hornej časti apsidy. Začiatkom 14. storočia boli namaľované známe postavy 12 apoštolov a Krista v mandorle (elipsoidnej forme). Niekedy v 15. – 17. storočí boli prvé maľby prekryté postavami uhorských svätcov.

Maľby dojemne vyjadrujú snahu stredovekého človeka prostredníctvom jednoduchých prvkov ozvláštniť chrám a vyjadriť stredovekú symboliku. Počas siedmich storočí sa jeho vzhľad kostola podstatne nezmenil, iba veľká baroková prestavba v roku 1762 spôsobila, že loď dostala nový výraz. Kostol je obohnaný hradbami s dvoma baštami a vstupnou bránou. V areáli postavili v 15. storočí Kaplnku Božieho tela, ktorej základy našli archeológovia v roku 1995. Vedľa kostola sa nachádza i dnes kaplnka v renesančnom slohu, ktorú postavili v roku 1684. Vďaka bohatosti výzdoby kostol patrí medzi unikáty severného Slovenska.

Tretí div Žiliny – Žilinský hrad

Žilinský hrad je najvýznamnejšia archeologická lokalita na území mesta Žiliny, ktorá sa viaže k počiatkom mestského osídľovania. Dňa 30. mája 2008 Žilinský hrad priamo v centre mesta objavil archeológ Doc. PhDr. Jozef Hoššo, CSc, vedúci katedry archeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Pre Žilinu to bol skutočne objav storočia, ktorý spôsobil veľký rozruch medzi archeológmi a historikmi. Potvrdilo sa, že ide o objekty desaťročia hľadaného Žilinského hradu o ktorom sa historicky vedelo, len sa nevedelo nájsť presné miesto. Základ hradu tvorí valcová veža s vonkajším priemerom 14 metrov.

Prvá písomná zmienka o Žilinskom hrade pochádza z roku 1318. V tejto listine panovník exkomunikoval kastelána Žilinského hradu menom Ján, ktorý bol verným služobníkom Matúša Čáka Trenčianskeho.
Okolo vzniku hradu je veľa nezodpovedaných otázok. Najstaršie hrady boli sídlami županov a strediskami komitátnej správy, ale po tatárskom vpáde v roku 1241 sa rozmohlo budovanie najmä šľachtických hradov, avšak s kráľovým povolením. Šľachtické hrady mali opevnenú obytnú vežu (tzv. donjon) a stali sa sídlami feudálov. To mohol byť i prípad Žilinského hradu.

Hrad však mohol vzniknúť i skôr (v rovine hypotéz sa hovorí o opevnenej hranici na Považí a o provincii Vág) alebo neskôr (v období Matúša Čáka Trenčianskeho, kedy vznikalo i mesto). Pre výstavbu obchodného centra Mirage sa však archeologický nález na pôvodnom mieste nezachoval a bol premiestnený. V súčasnosti sú zvyšky veže zakomponované do stavby a dotvárajú oddychovú zónu obchodného centra.

Štvrtý div Žiliny – Budatínsky hrad

Národná kultúrna pamiatka v Žiline

Budatínsky hrad strážil križovatku obchodných ciest z Ponitria a Považia do Sliezska a Poľska. Je postavený na skalnom brale, ktoré je oproti hladine Váhu vyššie iba približne o 15 metrov. Hoci sa nachádza v hornatom kopcovitom kraji, je to paradoxne typický nížinný hrad. O vzniku hradu existuje viacero teórií. Podľa odkazov v prameňoch vznikla veža hradu už v r. 1170 a pôvod názvu sa odvodzuje ako Budatov hrad. Najstaršou zachovanou časťou Budatínskeho hradu je valcovitá veža, ktorú datujú historici približne do roku 1270.

Vzniknúť mohla po tatárskom vpáde (1241 – 1242), kedy kráľ Belo IV. nariadil opevňovať hranice. V tomto období však začali vznikať aj prvé šľachtické hrady, pričom Budatín mohol dať postaviť šľachtic Bohumír, majiteľ majetku Kysuca. Hrad koncom 13. storočia patril Detrikovcom (predkom rodu Balašovcov), potom Matúšovi Čákovi. Matúš pravdepodobne vybudoval okolo veže nové opevnenie a palác na východnej strane hradu. Po jeho smrti hrad spravovali kráľovskí kasteláni. Slúžil ako ochrana tridsiatkovej stanice. Koncom 14. storočia ho získal spolu s inými hradmi palatín Sudivoj z Ostrorohu. V roku 1436 sa stal majiteľom Juraj z Hatného, ktorý na hrade vybudoval severný palác. V roku 1450 ho získali Suňogovci, pričom tridsiatková stanica sa presunula do Žiliny a hrad plnil funkciu hospodárskeho centra a sídlo panstva, ktorému patrili obce v povodí Kysuce. V 15. storočí hrad viackrát spustol, keďže sa stal miestom bojov s husitmi a neskôr bratríkmi.

V polovici 16. storočia hrad prestavali v renesančnom slohu tak, že spojili dovtedy izolované objekty a vežu spojili s ostatnými traktami. Tým sa stal hrad pohodlným sídlom šľachty – zámkom. Turecké nebezpečenstvo, ale aj stavovské povstania boli dôvodom na výstavbu nového, renesančného opevnenia s bastiónmi a vodnou priekopou. V rokoch 1487 – 1798, keď bol majetkom rodu Suňogovcov zaznamenal zámok najväčšie stavebné úpravy. Vtedy pribudla aj kaplnka a park. V 18. storočí, keď zámok už úplne stratil funkciu pevnosti, postavili na zvyškoch opevnenia barokovo-klasicistický kaštieľ. V revolučných rokoch 1848/49 zámok takmer úplne vyhorel. Dvadsať rokov trvalo, kým prišlo aspoň k čiastočnej oprave a zámok sa využíval ako kasárne. Celkovú obnovu zámku začali jeho majitelia až v rokoch 1920–1922. Po odstránení rumovísk časti barokového paláca dostavali juhozápadné krídlo v historizujúcom slohu a zámok dostal dnešnú podobu. Rodu Čákyovcov zámok patril až do roku 1945. Dnes sú tu umiestnené expozície Považského múzea v Žiline. V súčasnosti prebieha rozsiahla rekonštrukcia tejto Národnej kulúrnej pamiatky.

Piaty div Žiliny – Neologická synagóga

Neologickú synagógu projektoval významný nemecký architekt Peter Behrens (1868 – 1940). Behrens vytvoril významné architektonické diela v Nemecku a inde vo svete a aj Žilina sa môže popýšiť monumentálnym dielom tohto architekta. Synagóga je jeho jedinou sakrálnou stavbou. Budova je vrcholne majstrovským dielom s uplatnením maurských prvkov. Architekt bol inšpirovaný hrobom Ráchel, ktorý je medzi Jeruzalemom a Betlehemom. Synagóga bola postavená v rokoch 1933–1934 na rohu ulíc vo veľmi stiesnenom a mierne členitom teréne. Využitím terénu a usporiadaním priestorov dosiahol výrazný účinok stavby.

Stavba má pomerne široké nástupné schodisko na terasu pred vstupom a nízke krídlo malej modlitebne, ktoré obdivuhodne pomohli zapojiť synagógu do okolitého mestského prostredia. Priestor modlitebne je zakrytý železobetónovou kupolou s priemerom až 16 m, na ktorej je medený plech. Kupola je korunou stavby, ojedinelý stavebný prvok v Žiline, pripomína orientálny pôvod náboženstva. Bol rešpektovaný aj charakter miesta a pre stavbu je príznačná rozmanitosť a bohatosť foriem i použité materiály. Stavba synagógy sa zaraďuje k jedinečným stavebným pamiatkam z celoslovenského hľadiska. V súčasnosti sa táto pamiatka rekonštruuje a bude slúžiť občanom ako centrum umenia a kultúry.

Šiesty div Žiliny – Privilégium pre žilinských Slovákov

Obyvateľstvo Žiliny tvorili v 14. storočí Slováci a Nemci. Slováci boli v kraji početnejší, tvorili však v meste stredné a nižšie vrstvy (drobní remeselníci). Nemci, naopak, tvorili najvplyvnejšie vrstvy, mali aj najväčší vplyv na riadenie mesta. V Žiline žilo niekoľko bohatých nemeckých rodín, z ktorých sa vyberali prísažní do mestskej rady, príp. richtár. Boli i kolonizátormi najmä na Kysuciach a vlastníkmi rozsiahlej pôdy v právnom okruhu mesta. Existoval však starý zvyk, ktorý sa vytvoril možno niekedy v počiatkoch Žiliny, že za prísažných do mestskej rady sa budú voliť v rovnakom počte Nemci aj Slováci. Vplyvní

Nemci však túto dohodu prestali dodržiavať, pravdepodobne na základe 4. bodu nového krupinského práva, ktorý hovoril, že „svedectvá Uhrov sa smú pripustiť len spoločne s nemeckými svedkami,“ teda každé rozhodnutie mesta musia schváliť aj Nemci. Začiatkom mája roku 1381 kráľ Ľudovít navštívil Žilinu a časť slovenskej inteligencie využila túto príležitosť a posťažovala sa mu na nedodržiavanie zvyku. Ľudovít rozhodol, že za prísažných sa majú v rovnakom počte (6:6) voliť tak Nemci, ako aj Slováci. Listina potvrdzujúca toto rozhodnutie vošla do dejín ako Privilégium pre žilinských Slovákov alebo privilegium pro Sclavis Zilinensis. Pomenovanie Privilegium pro Slavis nie je správne, lebo v texte je použitý pojem Sclavus (Slovák) a nie Slavus (Slovan). Originál listiny vydaný 7. mája 1381 v Žiline sa nezachoval.

Vyhotovený bol však hodnoverný odpis v roku 1431, ktorý vytvorili z kópie originálu uchovávanej na hodnovernom mieste – v Kláštore pod Znievom. Odpis žiadali žilinskí mešťania Filip (zvaný Chlaz), Anton (syn Adeho z Nededze) a Ondrej (krajčír). Dnes je odpis uložený v Štátnom archíve Bytča, pobočka Žilina. Listina nemá charakter privilégia (oslobodenia), ale nariadenia (nastolenia spravodlivosti, iusticiae). Listina je najstarším dôkazom, že na Slovensku v 14. storočí jestvovala slovenská identita. Slováci sa dokázali odlíšiť od Nemcov a poznali sa ako skupina pôvodného obyvateľstva na základe svojich tradícií a jazyka.

Siedmy div Žiliny – Žilinská kniha

Národná kultúrna pamiatka

Do roku 1369 sa Žilina riadila mestským právom flámskeho typu, ktoré so sebou priniesli spoluzakladatelia mesta – Tešínčania. V tomto roku však kráľ Ľudovít I. vydal nariadenie, aby Žilina začala používať právo obvyklejšie pre uhorské mestá. Vedenie mesta sa rozhodlo prijať právo magdeburské, ktoré používala Krupina. Na zapísanie jeho znenia pisárom Mikulášom z Lukovej bola vytvorená Žilinská mestská kniha. Text krupinského práva bol zapísaný v nemčine, keďže v tom čase mali na vedenie mesta vplyv hlavne nemeckí občania – potomkovia tešínskych kolonistov.

V nasledujúcich rokoch sa sem podľa zvyku používania mestských kníh zapisovali rôzne záznamy právneho charakteru, napr. o kúpe, predaji, darovaní majetku či rôznych susedských sporoch. Tieto záznamy pochádzajú z rokov 1380 – 1562. Začiatkom 2. tretiny 15. storočia, po vpádoch husitov do Žiliny, nemecký živel opúšťa Žilinu a mesto sa stáva čisto slovenským. Keďže nemeckému textu právnych noriem už Žilinčania ťažko rozumeli, nariadil v roku 1468 žilinský richtár Václav Pongrác prepísať krupinské právo do jazyka, ktorým sa v Žiline bežne hovorilo. Veľkú časť prepisu uskutočnil mestský pisár Václav z Kroměříža. Slovenčina sa v Žilinskej knihe objavila už aj predtým – najstarší záznam v jazyku našich predkov tu máme z roku 1451. V 30. rokoch minulého storočia sa Žilinská kniha dostala do rúk českého historika Václava Chaloupeckého. Ten pomenoval jazyk prepisu krupinského práva ako slovakizovanú češtinu.

V tom čase totiž prevládala myšlienka čechoslovakizmu, ktorá sa snažila dokázať, že Česi a Slováci sú jedným národom a majú aj spoločné korene (napr. jazyka). Jedným z dôkazov mala byť aj Žilinská kniha, v ktorej sa podľa Chaloupeckého písalo česky s použitím miestnych slovakizmov. Po roku 1990 sa však Žilinskou knihou zaoberal jazykovedec Rudolf Kuchar, ktorý upravil závery vytvorené v 30. rokoch. V knihe bol použitý jazyk miestneho obyvateľstva, ktorým bola západoslovenská reč, resp. kultúrna západoslovenčina. Keďže je Žilinská kniha jedinečným zdrojom poznatkov o jazyku tunajších Slovákov používanom v 15. storočí a najstaršia a najvýznamnejšia jazyková a právna cennosť Slovenska, bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku.

Text: historik Mgr. Peter Šimko Foto: zilina-gallery.sk.