S priazňou publika sa netreba zahrávať
Príbeh o dvoch rozdielnych svetoch, o dvoch rozdielnych umelcoch a o jednom kamarátstve. Aj tak by sa dala definovať štvrtková výstava Braňa Jánoša, Pavla Hammela a sochára Roberta Szitaya v priestoroch Oravskej galérie v Dolnom Kubíne.
Výstavu otvoril koncertom spevák a zároveň vystavujúci autor, ktorý patrí už od svojho debutu Zvony zvoňte (1969) k stáliciam slovenskej populárnej hudby. Doteraz nahral viac, ako tri desiatky albumov, pričom pred dvoma rokmi obohatil svoju diskografiu soundtrackom k baletnému predstaveniu s názvom Everest. S Paľom Hammelom sme sa stretli priamo v Oravskej Galérií, čo sme samozrejme využili nato, aby sme mu položili niekoľko otázok.
Aký je váš vzťah k Orave ako takej? Aj napriek tomu, že mám Slovensko precestované krížom krážom. Musím povedať, že Oravu, ako takú považujem za jednu z najkrajších oblastí Slovenska.
Spomínate si ešte na vaše prvé koncertné vystúpenie? Bolo to v Bratislave na Súťažnej ulici. Mali sme jeden mikrofón so zosilňovačom a bubeník mal len jednu činelu a malý bubon, čo bolo trošku smiešne, lebo za nami bolo napísané anglicky The yets. V tom čase sme samozrejme hrali len prevzaté veci.
Načo si z odstupom času spomeniete pri vyslovení slova Hráč? Na toto obdobie si pamätám veľmi detailne, pretože som tento album nahrával počas svojej prezenčnej vojenskej služby v empírovom divadle v Hlohovci, kde mal vtedajší Opus svoje nahrávacie štúdio dva víkendy po sebe, čo bolo dosť náročné, pretože som musel vždy utiecť z kasární. Spomínam si, ako sme s chalanmi, dá sa povedať blbli, počas nahrávania. No a vznikli pesničky, ako Učiteľka tanca a Mladosť. (Smiech) (Album Hráč vyšiel v roku 1975 pozn. red.)
**Na albume Verejná lyrika sa nachádza Zbierka bývalých lások, ktorú som počul na starom kotúčaku ešte, ako malý chlapec. Prečo vlastne už túto pieseň nehrávate? ** Dobre, že ste mi ju pripomenuli, pretože ide aj z môjho pohľadu o veľmi peknú pesničku. Verejná lyrika je súčasťou kompletu mojich desiatich radových albumov, ktorý som vydal v roku 2008 pod názvom Desiata komnata, kde túto pieseň určite nájdete.
Album Kreditka srdca je špecifický tým, že ho prakticky celý nahral Miki Škuta. Bol to zámer? Áno, pretože tohto pána totiž považujem za fenomenálneho klaviristu žánru vážnej hudby. Čoho dôkazom sú známe i menej známe pesničky na tomto albume v komornom prevedení. Nehovoriac o tom, že spolupráca s ním bola pre mňa opäť niečím novým.
Ako spevák pôsobiaci na našej hudobnej scéne už niekoľko desaťročí, navyše s pevnou fanúšikovskou základňou si môžete dovoliť vydať prakticky čokoľvek a ľudia to príjmu. Čo vy nato? Považujem za veľmi nešťastné zahrávať sa s priazňou publika a preto sa snažím priniesť fanúšikom v rámci každého albumu niečo nové, ako boli napríklad Prúdy 99. kde boli Staré kone, Nahé jazdkyne a Kamalásky, alebo CD Starí kamoši, kde bol duet s Darou Rolins. Taktiež by som spomenul záznam koncertu s Radimom Hladíkom, ktorý sme robili v jednom brněnskom klube, čo som považoval za špeciálny darček ľuďom, ktorí ho poznali z čias, keď s nami zahral sólo zo Smutnej rannej električky a podobne. Viete, nie je žiadny problém nahrať desať- dvanásť piesní a pustiť ich do éteru. Ja už som, ale v štádiu, kedy ľuďom musím priniesť vždy niečo nové.
Váš posledný hudobný počin s názvom Everest vyšiel pred dvoma rokmi. Považujete ho za akýsi pomyselný vrchol svojej hudobnej tvorby? Jednoznačne áno, pretože v tomto prípade nejde ani tak o album, ako skôr o soundtrack k baletnému predstaveniu s rovnomenným názvom na ktorom sa okrem mňa podieľali Mário Radačovský a Patrik Lančarič s textami Vlada Slivku. Bolo to pre mňa opäť niečo nové, pretože sme si museli dávať pozor nato, aby to neznelo príliš muzikálne a aby tam nebolo veľa spevu. Čoho dôkazom sú dlhšie hudobné pasáže na samotnom albume. Viete, pre umelca je to niečo výnimočné, keď sa hrá jeho hudba v SND. No a pevne verím, že ešte nejaké tie pomyselné osem tisícovky budúcnosť prinesie. (smiech)
Na čom v súčasnosti pracujete? V týchto dňoch som dokončil nahrávanie svojho aktuálneho albumu, ktorý by mal uzrieť svetlo sveta niekedy v septembri prípadne v októbri. Zatiaľ môžem prezradiť len toľko, že bude obsahovať desať piesní.
Len nedávno v podstate skončila Druhá československá Superstár. Ako vnímate súťaže tohto tipu? Vôbec súťaže tipu Superstár neodsudzujem, keďže ide o súťaž pre mladých ľudí. Istou obdobou tejto súťaže bola svojho času Bratislavská lýra, kde ale vzniklo dvadsaťštyri nových pôvodných pesničiek, čo je dnes nemysliteľné, pretože si myslím, že by dnes len veľmi ťažko ľudí zaujal interpret s pôvodnou slovenskou pesničkou. Je tu obrovský pretlak, nie vždy kvalitnej zahraničnej produkcie.
**Ak by ste dnes, aj napriek dobe v ste začínali, dostali možnosť opätovne naskočiť do muzikantského kolotoča, naskočili by ste do neho? ** Určite áno. O našej generácii hudobníkov sa totiž hovorí, ako o silnej generácii, ktorá ak by bola zasadená do iného priestoru v tom istom čase, mám na mysli druhú stranu železnej opony, je dosť možné, že by sme svojou kvalitou a osobitosťou tvorby dosiahli veľmi dobré úspechy aj v zahraničí, ale s tým už teraz nič nenarobím. Dokonca je možné, že by som teraz žil už len s tantiemov. (smiech)
**Ako ste sa zoznámili s naším rodákom a zároveň spoluautorom dnešnej výstavy Braňom Jánošom? ** Braňo u nás na Devíne vystavoval, no a zavolal ma. Ja keďže som devínčan, som jeho pozvanie prijal. A stali sa z nás kamaráti, pretože Braňo je aj mojím fanúšikom. No a keď ho oslovili, či by neurobil túto výstavu, tak si na mňa spomenul. Vždy, keď sa vyskytnem na Orave, tak sa vzájomne navštívime a zase naopak. (Smiech)
Autor: Boris Hrudál
