Známy žilinský učiteľ Viliam Wesserle: V deväťdesiatych rokoch veci fungovali inak...

Foto: Erika Ďurčová

Na Strednej priemyselnej škole stavebnej v Žiline pôsobí na prvý pohľad nenápadný pedagóg. Viliam Wesserle je známy svojou otvorenosťou a priateľským správaním k svojim žiakom, o čom svedčí aj to, že už trikrát získal ocenenie v žiackej ankete o najobľúbenejšieho učiteľa. Do školstva nastúpil z núdze, dnes je za túto náhodu vďačný a nemenil by. Ako sa podľa neho zmenil učiteľský chlebíček od deväťdesiatych rokov, kedy sa prvý raz postavil za katedru?

Prečo ste sa rozhodli dať na dráhu učiteľa?

To je veľmi ťažká otázka. V Čechách sa vraví: „Kto umí, ten umí a kto neumí, ten učí“, takže v mojom prípade to bolo východisko z núdze. Keď som prišiel z vojny, nemal som prácu. Skončil som staviteľstvo a mám zameranie na statiku. Pritrafila sa mi možnosť pôsobiť na škole na mesiac, na dva. A nakoniec som sa v tejto práci našiel a odvtedy stále pôsobím na škole.

Takže ste to ani nečakali a prácu ste si obľúbili…

Tak nejako. Zapáčil sa mi pocit, keď človek cíti, že práca má zmysel, že vie odovzdať nejaké skúsenosti a vedomosti ďalej. A potom, keď príde nejaký šikovný pán inžinier a osloví ma ako svojho bývalého učiteľa, tak viem, že to má zmysel. Takže je to pre mňa aj také zadosťučinenie.

Ako si spomínate na začiatky? Predsa len, bola to iná doba.

Keď som nastúpil na školu, bol som relatívne mladým a čerstvým absolventom. Obával som sa, či budem mať autoritu a rešpekt. Ale akosi to vyplynulo z minulého obdobia, že vtedy deti ešte rešpekt mali. Naučili ich to rodičia, mali rešpekt voči učiteľom, starším ľuďom a nadriadeným. No v súčasnosti by to bolo asi ťažšie. Ja osobne som mal veľký rešpekt voči bývalým učiteľom, ktorí sa mi stali kolegami. No musím povedať, že po krátkej dobe sme si vybudovali navzájom blízky, priateľský vzťah. Keď som nastupoval, dokonca aj predmety mali iný názov (úsmev). Ale to hlavné v nich samozrejme ostalo.

Takže dnes je získať si rešpekt ťažšie? Ako to teda robíte?

Je dôležité nastaviť určité mantinely, ktoré by sa mali aj dodržiavať. Žiaci majú radšej otvorenosť a priamu reč. Myslím si, že každá hodina vyzerá tak, ako si ju učiteľ urobí.

Ak nemá učiteľ autoritu, nenadviaže so žiakom ani vzájomný bližší rozhovor a spoluprácu. Učiteľ by mal byt pomyselným vodcom s prirodzenou autoritou.

Stáva sa v dobe Googlu, že sú žiaci ,,múdrejší" než učiteľ?

Dôležité je, že ak učiteľ niečo nevie, tak treba povedať, že to nevie. Lebo žiaci už majú určité poznatky a veľa veci si vedia vyhľadať. Ak chce učiteľ stíhať, tak sa musí neustále vzdelávať aj v súčasnosti. Či už nové ide o nové technológie alebo materiály. Niekedy sme pod takou paľbou otázok, a to je dobre, lebo vtedy vidieť, že žiaci majú o učivo záujem. Ale samozrejme, nájdu sa aj takí, ktorí si tu hodinu odsedia.

Čo je ešte inak?

Napríklad aktivity mimo školy. Výlety a exkurzie sú bežné, ale rozdiel oproti minulosti je taký, že sa preferujú jednodenné výlety. Deti totižto prichádzajú z domu s inými návykmi a zlozvykmi. Ak sa kedysi povedalo, že sa ide spať, tak sa bez výhrad išlo spať. Teraz učiteľ nemá také výrazné slovo ako v minulosti. Deti si dovolia viac, sú drzejšie. Na výletoch bolo viac problémov ako osohu.

Uzavrime to zvesela. Spomínate si na nejakú vtipnú príhodu z praxe?

Áno, bolo to dávnejšie. Mal som dozor vo vestibule a nepustil som žiačky cez dvere. Smiali sa, a rozprávali sa so mnou ako so spolužiakom. Mysleli si, že si robím srandu a až potom pochopili, keď som bol sebavedomejší, že sa rozprávajú so svojim učiteľom.