Soňa Vanovčanová Rôzne Správy

Šťavnaté zážitky svadobnej kapely Pollux: O podväzku i zúboženom ženíchovi...

S mladými ambicióznymi ľuďmi nielen o hudbe, ale aj o nezabudnuteľných a kurióznych zážitkoch. Čo zažívajú Polluxáci na svojich cestách? Čítajte a dozviete sa viac...

Ilustračný obrázok k článku Šťavnaté zážitky svadobnej kapely Pollux:  O podväzku i zúboženom ženíchovi...
Zdroj: Archív skupiny POLLUX

Pôsobenie skupiny Pollux, ktorá vznikla pôvodne v Poluvsí, dávno presiahlo región Rajeckej doliny i Žilinského okresu. Za hudobnými zážitkami cestujú po rôznych miestach Slovenska od Bratislavy až do Košíc, poznajú ich však aj zahraniční Slováci vo Švajčiarsku. Dozvedeli sme sa ako sa tam dostali i aké sú dnes požiadavky ženíchov a neviest, ktoré svadobné zvyky považujú za najhoršie a čo im najviac chýba. Pätica hudobníkov svadobnej no zároveň eventovej kapely sa s nami podelila aj o zážitky, pikošky či kuriozity.

Keďže kapela má za sebou štyridsať rokov pôsobenia na eventovom trhu, nevyhla sa generačným výmenám hudobníkov. My sme sa rozprávali s tou najmladšou z nich, ktorá v takmer nezmenej zostave pôsobí od roku 2007.

Rajecká dolina je miestom, kde skupina Pollux začínala svoje pôsobenie. Teraz vás doma veľmi nevídať…

Stále tu radi hrávame, no na našu radosť pribudli požiadavky hrať mimo región, čo bolo aj našim cieľom. Chceli sme sa dostať ďalej,… Začali pribúdať ponuky na svadby, eventy, či galavečery po celom Slovensku. Tento rok sú to napríklad štyrikrát Košice, viackrát Bratislava, Banská Štiavnica, rôzne miesta v Tatrách, na Záhorí a podobne.

Začiatky pôsobenia Polluxu sa samozrejme spájali s okolitými obcami a radi na to obdobie spomíname. Našou „Mekkou“ bola Ďurčiná. Vždy, keď sme ešte len prišli s dodávkou, zhrkli sa okolo nás mladí ľudia, pomáhali nám nosiť aparatúru až do sály, boli úžasní! Náš bývalý člen Juro Knapec ml. raz pri takejto „brigáde“ hovorí: „Chalani, veď my tu chodíme ako Rolling Stones do Prahy!“ Pre nás jednoznačne nezabudnuteľná hláška! (Tomáš Majerčík)

Za ten čas, čo spolu hrávate, ste zrejme aj dosť zažili. Postretli vás aj nejaké kuriózne zážitky? Niečo, na čo sa nedá zabudnúť?

Áno, na niektoré chvíle sa jednoducho nedá zabudnúť. Raz sme hrali zábavu v Rajeckej Lesnej. Všade bol makadam a neskutočne sa tam prášilo, keď ľudia tancovali. Nikdy v živote sme nemali také špinavé nástroje. Nemohli sme to doumývať! Z mixu sme vyhadzovali každý jeden gombík. Vtedy ešte požičanú aparatúru sme museli celú rozobrať a vyumývať. Jaro mal medzi klávesami zdochnuté komáre, ktoré sa usušili na reflektoroch. Tie boli celé dolepené a čierne. Ja mám dodnes basu so šmuhami.

Nezabudnuteľná bola aj svadba v jednom exkluzívnom kaštieli. Vyzeralo to úžasne, svadba vonku pod stanom v nóbl štýle, fakt sme sa tešili.

Nadšenie opadlo po zistení, že pod stanom je viac ako 40 stupňov. Strašne sme sa potili, Jarovi stále padali z nosa okuliare, boli tam dezorientovaní čašníci, všade bol chaos a nikto nevedel, čo má robiť a kde nosiť jedlo. Jeden z čašníkov mal dokonca obuté zimné topánky. To bola jedna zo svadieb, kedy sme sa nevedeli dočkať príchodu domov. (Maťo Knapec)

V máji 2015 sme hrali svadbu v jednej reštaurácii v okolí Trenčína. Jeden po druhom sme ostávali v šoku, lebo všade lietali lienky. Boli to až také červené hrče, plné steny lienok. Išli sme na záchod, tam lienky, na chodbe lienky, v reštauračnej časti lienky, človek sa bál sadnúť si. O týždeň na to som čítal článok, že v tej oblasti bola invázia akýchsi indických lienok s výstrahou: „Pozor, hryzú!“ V živote sme toľko lienok nevideli a hádam už ani neuvidíme!! (Jaro Jasenovský)

Zdroj: Archív skupiny POLLUX

V mierne zmenenej zostave hrávate spolu od roku 2007. Zmenili sa počas tohto obdobia zvyky na svadbách alebo požiadavky mladých?

Je veľký rozdiel hrať svadbu na dedine a v meste. Dnes už zažívame všeličo. Už párkrát nás mladí upozornili, že si na svadbe neprajú hrať ľudové piesne. Prvýkrát sme zostali naozaj v šoku, lebo svadba bez ľudoviek v našej tradícii jednoducho existovať nemohla.

Nároky sa menia. Sú mladí, ktorí svadbu vnímajú ako svoj veľký deň a chcú ho mať len podľa svojich predstáv, požiadavky hostí nie sú pre nich dôležité. Tak sa stalo, že starší si prídu rozkázať nejakú ľudovú, ale ženích to zatrhne so slovami: „Dedulo, keď sa budeš ty ženiť, ty si rozkazuj, čo ti zahrajú.“ Vtedy sme sa aj my zapotili, lebo hrať celučkú noc len modernú hudbu je dosť náročné. DJ to má ľahšie ale živá kapela, ako sme my, musí byť na profi úrovni, aby takéto požiadavky ustála. (Martina Žovincová)

Čo hovoríte na svadobné zvyky? Čo by ste na svadbe radšej nevideli a čo na nich naopak chýba?

Myslím, že jeden z najhorších zvykov je unášanie nevesty. Raz sa nám stalo, že nevestu uniesli a ženích ju šiel hľadať. Po dlhšom čase sa vrátila nevesta a ženích nikde. Ostal piť niekde v meste a vrátil sa v dosť zúboženom stave.

Čerství mladomanželia sa neskutočne pohádali, kričali po sebe a chceli sa okamžite rozvádzať.

Naozaj kuriózny zážitok. Mnohokrát tiež vynechávajú aj tradičné krásne čepčenie nevesty. Samozrejme, nemá to už taký punc ako v dobe, keď sa nosili kroje, ale vždy je to krajšie ako sťahovanie podväzku spod nevestinej sukne ženíchom, ktorý má zaviazané oči. Dúfam, že nie všetko sa stane tradíciou. (Martina Žovincová)

Takže sa hrá lepšie na dedinách ako v mestách?

Nedá sa povedať, že je to tak na sto percent. Zažili sme aj neskutočne nudnú svadbu v jednom 4 hviezdičkovom hoteli. Takmer nikto tam netancoval, všetci sedeli ako za trest a mohli sme hrať hocičo, nič ich nezdvihlo zo stoličiek. Vtedy je to trápenie aj pre nás. Ale zas nedávno sme hrali v jednom bratislavskom hoteli, kde ešte o štvrtej ráno bol plný parket, neskutočná zábava a nechceli nás pustiť domov.

Pre muzikantov nie je nič lepšie, ako keď je plný parket spievajúcich a tancujúcich ľudí, ktorí tancujú aj keď už nevládzu a dobíjame sa energiou vzájomne. Ale na dedine sú ľudia takí otvorenejší, spontánnejší. Každopádne, radi hráme hocikde, kde nám dovolia byť samými sebou a kde máme voľnú cestu dať ľuďom to najlepšie, čo v našich muzikantských dušiach je. (Ľubo Mazák)

A ako ste sa dostali do spomínaného Švajčiarska?

Žije tam muzikant pochádzajúci z neďalekej obce, náš dobrý kamarát. Vybavil koncert v jednom bare pre Slovákov a Čechov žijúcich vo Švajčiarsku. Bol to neskutočný zážitok a myslím, že obojstranný. Cestou do Švajčiarska sme mali v noci prestávku v Nemecku na jednom parkovisku na pumpe. Už tam sme to nevydržali, vybrali sme nástroje a úplne spontánne sme odohrali koncert na nemeckom parkovisku, skvelý zážitok aj pre okoloidúcich a parkujúcich. Do Švajčiarska sme sa ešte vrátili hrať aj neskôr a máme tam už svoj veľký fanklub. (Jaro Jasenovský)

Zdroj: Archív skupiny POLLUX

Trávite spolu veľmi veľa času. Je to len muzikantsko-pracovný vzťah alebo aj pevné kamarátstvo? Viete spolu zažívať vtipné chvíle?

Spojila nás láska k hudbe ale bez toho silného kamarátskeho puta by to nešlo. Niektorí sa poznáme od malička, naši otcovia spolu hrávali. Samozrejme, stretávame sa takmer každý deň, takže občas máme zo seba aj ponorku ale keď sa dlhšie nevidíme, už sa kontaktujeme. To už nie je pracovný, ale rodinný vzťah. A tých vtipných zážitkov je nespočetné množstvo.

Náš bubeník Tomáš je charakteristický výrokom „tichá voda brehy myje“ a síce toho veľa nenahovorí ale keď už začne, ideme do kolien. Raz sme čakali na Rondli s aparatúrou na šoféra a Tomáš sa už nudil, tak zobral svoj stojan na bedne, postavil sa na hlavnú cestu a tváril sa, že je policajt, ktorý meria rýchlosť. Tie prekvapené výrazy ľudí a prudké brzdenia šoférov boli neskutočnou zábavou. Ale nie vždy to je len o zábave. Keď sme natáčali naše promo video, jedna časť bola točená na Martinských holiach. Bola neskutočná zima, Martinka mala len tenkú blúzku, my chalani tričká, triasli sme sa od zimy, ústa modré. Kameraman samozrejme vyzbrojený do každého počasia nás len dirigoval, lietal s kamerou a vždy len s úsmevom dodal: „Obetuj sa pre záber!“ (Ľubo Mazák)

Ste štyria muzikanti a jedna speváčka. Je výhrou mať speváčku alebo typicky žensky diriguje?

Tak pre nás určite výhra. Občas sa stalo, že nám niekto zavolal a prvá veta je: „Dobrý, dostal som na vás číslo, že ste dobrí ale ak nemáte speváčku, tak vás nechcem!“ K spokojnosti takýchto zákazníkov – áno máme a skvelú. Martinka je našou ozdobou a jej profesionalita je našim veľkým plusom. A samozrejme, poslúchame ju :-) (Ľubo Mazák)

Máte svoju vlastnú knihu, dokonca monografiu. To sa zrejme žiadnej kapele vášho typu na Slovensku nepodarilo. Ako ste sa k nej dostali?

Touto úlohou sme poverili moju sestru Júliu, ktorá už pár kníh napísala, takže nám to prišlo ako dobrý nápad. Náš otec Anton Knapec patril k zakladajúcim členom našej kapely, preto táto rodinná väzba bola priam srdcovou záležitosťou. Pôvodne sme jej hovorili o tom, že by bolo fajn vydať nejakú maličkú brožúrku s krátkou históriou Polluxu k 40. výročiu jeho založenia, ktoré bolo v máji 2017. Ale dopredu nám povedala, že ona sa krátko vyjadrovať nevie. Robila rozhovory so všetkými generáciami, zháňala fotografie, pikošky, zážitky a nakoniec z plánovanej malej brožúrky bola viac ako 150 stranová kniha, ktorú nám všetci v dobrom závidia. Pokrstili ju na 40. výročí všetci zakladajúci členovia našej kapely, čo bol naozaj zážitok plný zimomriavok a emócií. Celé to spískal náš Ľubko, bez ktorého by toto úžasné podujatie plné skvelej muziky a štyroch generácii nebolo! (Maťo Knapec)

Čo by ľudia o vás mali vedieť?

Že to, čo robíme, nerobíme z dlhej chvíle. Že je to náš životný štýl, naše splnené sny. V neposlednom rade, že všetko to, čo pre ľudí robíme, sa snažíme robiť na profesionálnej úrovni a garantujeme spokojnosť, skvelú komunikáciu a nezabudnuteľné zážitky s nami. Hudba nás napĺňa a veríme, že tú energiu, čas a schopnosti, ktoré do našej produkcie dávame, ocenia ďalší a ďalší ľudia. Veď pre nich to robíme. A zatiaľ sa nám neustále ukazuje, že to, čo robíme a spôsob, akým to robíme, je dobrý. Lebo ľudia to vedia doceniť, za čo sme im nesmierne vďační.

Hudobná skupina Pollux z Poluvsia začala svoju históriu písať v roku 1977. Za dobu 41 rokov sa v nej vystriedalo 30 muzikantov a 5 speváčok, ktorých spojila láska k hudbe a možnosť plniť si svoje hudobnícke sny. Momentálne v nej pôsobia piati členovia. Matej Knapec, Ľubomír Mazák ml., Jaroslav Jasenovský, Tomáš Majerčík a speváčka Martina Žovincová. Manažérkou skupiny je Júlia Marcinová.

Dajte LIKE na našej FB stránke a máte vždy čerstvé info zo ŽILINY a okolia

Zdroj: Archív skupiny POLLUX
Zdroj: Dnes24.sk
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM