Vavro Šrobár bol jednou z najvýraznejších slovenských osobností
V Liskovej vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku (dnes Slovensko, okres Ružomberok) sa pred 150 rokmi narodil 9. augusta 1867 jeden z kľúčových politikov Československej republiky.
Pochádzal z pokrokovej rímsko-katolíckej rodiny liskovského richtára, ktorý mal okrem neho ešte 11 detí. Päťročný začal chodiť do rímsko-katolíckej ľudovej školy v Liskovej, ktorú ukončil v roku 1878, v jedenástich rokoch ho otec zapísal do štvorročného piaristického gymnázia v Ružomberku. Nakoľko neovládal dobre maďarčinu, mal počas štúdia problémy, kvôli čomu piaty ročník gymnázia (v školskom roku 1882 až 1883) absolvoval v Levoči.
Po ukončení gymnázia študoval v rokoch 1888 až 1898 na Lekárskej fakulte na Českej univerzite Karlo-Ferdinandovej v českej Prahe, kde sa aktívne zapájal do spolku Detvan (v rokoch 1894 až 1895 bol jeho predsedom). V ňom sa zoznámil s Martinom Kukučínom, Ladislavom Nádaši-Jégém, Jozefom Gregorom Tajovským, Ivanom Kraskom, Mikulášom Schneider–Trnavským, a Milanom Rastislavom Štefánikom.
V Prahe ho svojimi názormi výrazne ovplyvnil Tomáš Garrigue Masaryk, profesor Filozofickej fakulty na Českej univerzite Karlo-Ferdinandovej v Prahe. Na jeho podnet vydal Vavro Šrobár spolu s Pavlom Blahom 30. júna 1898 v Skalici aj prvé číslo časopisu Hlas, mesačníka, ktorým formulovali literárny, politický a ekonomický program mladej slovenskej inteligencie – hlasistov.
Po ukončení univerzity absolvoval rôzne lekárske kurzy, po ktorých na jeseň 1899 nastúpil ako praktický lekár do Ružomberka.
Spoločensky a politický aktívny Vavro Šrobár neúspešne kandidoval v roku 1906 do uhorského snemu. Pre poburovanie a protištátnu činnosť bol v tom istom roku uväznený. Na oslavách 1. mája v Liptovskom Mikuláši v roku 1918, počas ktorých účastníci zhromaždenia prvýkrát verejne vyjadrili vôľu utvoriť spoločný štát Čechov a Slovákov, sa Šrobár vo svojom prejave dožadoval práva na sebaurčenie národov aj pre slovenský národ a volebného práva. Aj za túto aktivitu ho v auguste 1918 zatkli a do polovice októbra väznili.
Z poverenia Národného výboru československého sa stal predsedom Dočasnej vlády pre Slovensko, ktorá trvala len od 4. do 14. novembra 1918. Ako obhajca českých a slovenských záujmov bol v rokoch 1918–1920 vymenovaný (počas vlády Karla Kramářa od 14. novembra 1918 do 8. júla 1919 a počas prvej vlády Vlastimila Tusara od 8. júla 1919 do 25. mája 1920) za ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. Jeho úlohou bolo zabezpečiť politické a administratívne začlenenie Slovenska do novej ČSR. V tejto funkcii rozpustil v januári 1919 Slovenskú národnú radu (SNR). V rokoch 1918 až 1920 pôsobil aj ako minister verejného zdravotníctva a telesnej výchovy a v rokoch 1921 až 1922 ako minister školstva a národnej osvety.
Počas druhej svetovej vojny podporoval protifašistický odboj. V roku 1944 bol členom predsedníctva Slovenskej národnej rady (SNR), ktorá bola ilegálnym orgánom prvej Slovenskej republiky a počas SNP v rokoch 1944 až 1945 bol spolu s Karolom Šmidkem jedným z dvoch predsedov povstaleckej SNR.
Vavro Šrobár zomrel vo veku 83 rokov 6. decembra 1950 v českom Olomouci, pochovaný je v Bratislave.
Bol držiteľom mnohých vyznamenaní, okrem iných mu v roku 1945 udelili Rad SNP, v roku 1969 vyznamenanie Rad republiky in memoriam.