Žilinská etnologička o zážitku, na ktorý nezabudne: Čarodejnica, vlasy v obrúsku i rituálny oheň...
Výskumná práca prináša rôzne skúsenosti. Viac, či menej príjemné, no bežné sú aj bizarné situácie. Čítajte viac...
Autorská dvojica Júlia Marcinová Knapcová a Soňa Jamečná momentálne pripravujú na vydanie tretiu knihu o tradičnom odievaní v Žilinskom regióne. Čo všetko zažili počas výskumných ciest, a prečo boli nútené dať si po poháriku slivovice po jednej z nich, aké obce navšítivili a na čo nikdy nezabudnú sa dočítate v rozprávaní etnologičky Júlie Marcinovej Knapcovej.
Etnológ sa pri výskumnej práci stretáva najmä vo vidieckom prostredí s rôznymi prejavmi tradičnej kultúry. V ponímaní duchovna nielen s piesňovým či nárečovým repertoárom, ale aj s praktikami viac ako zvláštnymi až tajomnými a zároveň kurióznymi z hľadiska chápania moderného človeka. O jeden zo zážitkov sa za autorskú dvojicu s nami podelila etnologička Júlia Marcinová Knapcová.
„Ak má v našej výskumnej pamäti niečo nechať nezmazateľnú stopu, tak je to výskum v obci, po ktorom nám nezostávalo nič iné, len si dobre uliať zo slivovice. Už sme zažili kadečo – aj psy nás naháňali, aj nás pustiť nechceli, lebo si mysleli, že sme Svedkovia Jehovovi, aj sme šli štyri kilometre pešo na zastávku, aj sme čakali na informátora v dedinskej krčme s čajom za 0,40 centov, ale toto bol naozaj extra zážitok,“ začína svoje rozprávanie Júlia.
Bosorka Kropáčková?
V jednej obci pri Žiline robili etnologičky výskum so starou pani, ktorá im mala predstaviť tradičný odev. Spoločne sa stretli v spoločenskej miestnosti obecnej budovy. Avšak, aké bolo prekvapenie autoriek! Privítala ich pani, ktorá pôsobila ako babka Kropáčková z komédie Kameňák. „Ešte aj taký smiech a humor mala,“ vysvetľuje úsmevne etnologička. Bola vraj veľmi zvláštna a nevedela na nič odpovedať, napriek tomu, že mala výbornú pamäť. „Stále odbočovala do inej témy a hovorila z minulosti kadečo, len nič k tomu, čo nás zaujímalo. Boli sme z toho „rozhovoru“ neskutočne unavené a prvýkrát sme sa nevedeli dočkať odchodu. Pani nám na rozlúčku dala každej do dlane malý háčkovaný obrúsok pod vázu,“ popisuje nevšedný zážitok výskumníčka.
Po takmer päťhodinovej práci odchádzali dievčatá unavené so znepokojujúcim pocitom, ktorý ich sprevádzal od začiatku stretnutia. „Celú cestu domov sme sa nevedeli ani zmôcť na slovo. Po pár hodinách sme si telefonovali a zistili sme rovnakú diagnózu: obom nám bolo zle od žalúdka, točila sa nám hlava, bolo nám neopísateľne ťažko. Obe sme si bez toho, aby sme sa dohodli, dali doma poriadny pohárik slivovice, lebo sme mali pocit, že to jediné nás zachráni. Ešte väčšie prekvapenie prišlo, keď sme si doma chceli vystrieť ten háčkovaný obrúsok a boli v ňom biele vlasy, zrejme tej pani, to sme si však nemohli byť isté,“ uvádza etnologička.
Nielen slivovica, ale aj rituálna obeta :)
Záhadný pocit však autorky neopúšťal, na obrúsok nevedeli zabudnúť. Pod chvíľou sa im myšlienky vracali k bielym vlasom v ňom vložených. „Dlhú dobu sme obrúsok schovávali a ani sme ho nevzali do rúk, ale stále sme na to mysleli. Až sme sa raz dohodli, že ho spálime. Smiali sme sa, že to bude rituálna obeta. Ten oheň v sekunde zbĺkol naozaj vysoko a obrúsok sa zoškvaril. Zakopali sme ho do zeme, nech ho nemáme nikdy na očiach. Nič podobné sa nám nikdy nestalo a vždy, keď sa stretneme a začneme sa rozprávať o výskumoch, prvé, čo nás napadne, sú tie vlasy a zvláštna pani z obce, kde sú vraj čarodejnice doteraz,“ dodáva Júlia s tým, že na tú tvár a prazvláštny, mystický pocit nikdy nezabudnú…
Odskočili si „Z tej doliny na tú“
Autorky dvoch publikácií o odievaní v Žilinskom okrese, etnologička
Júlia Marcinová Knapcová a Soňa Jamečná, pre svojich priaznivcov
pripravujú tretie prekvapenie, ďalšiu knihu, kde predstavia obraz
tradičného odevu v obciach Žilinského okresu, ktoré neboli spracované
v predchádzajúcich dvoch častiach.
Tretia spoločná kniha autorskej dvojice by mala uzrieť svetlo sveta v roku
2019. Júlia Marcinová Knapcová sa s nami podelila aj o to, kde všade
skúmali tradičný odev a ako sa im pri práci darilo.
„Okrem mesta Žiliny a jej prímestských častí, ktorým bude venovaná ďalšia samostatná publikácia, sme skúmali tradičné odievanie vo všetkých obciach okresu, ktoré neboli publikované v predchádzajúcich dvoch častiach. Začali sme v Lietavskej Lúčke, pokračovali sme v Lietave – Lietavskej Závadke a v Podhorí. Z druhej strany sme pribrali ešte Višňové a Rosinu a odskočili sme na opačnú stranu Žiliny. Tam sme skúmali kroje v obciach: Hôrky, Brezany, Bitarová, Ovčiarsko a prešli sme k obciam Divinka – Lalinok, Divina, Svederník a po ľavej strane Váhu Horný Hričov, Dolný Hričov, Hričovské Podhradie, Paština Závada a Peklina,“ uvádza etnologička.
Tretia oblasť, na ktorej momentálne autorky pracujú, sa podľa Júlie Marcinovej Knapcovej robí najťažšie. „Viackrát sme mali pocit, že sme prišli neskoro a takýto výskum sa mal realizovať aspoň pred 20 rokmi,“ vysvetľuje. Preto aj v knihe bude zdôraznené, že išlo o „záchranný výskum“. Niektoré informácie tak budú podľa Júlie strohé, nerozvité, nepôjdu do hĺbky, pretože už nežijú ľudia, ktorí by vedeli povedať viac. „Ale našťastie sú aj obce, v ktorých dodnes slovo kroj vyvoláva úctu a snaha o jeho záchranu už prebehla, preto je informácií dostatok a našli sa aj prekvapenia,“ dodáva.
Tým prekvapením bol podľa Júlie kroj, o ktorom si v obci mysleli, že neexistuje. O to väčšia radosť bola, keď po rozhovore pamätníčka vstala a zo skrine priniesla nádherný starý lietavský kroj. „A tak majú konečne presný vzor, podľa ktorého si môžu dať šiť nové kroje, a to je tá najväčšia radosť etnológa – keď ľudia v obciach dbajú na to, ako nové kroje majú vyzerať a predchádza tomu výskum,“ vysvetľuje.
Odievanie nie je len to, čo vidíme…
Okrem odevného materiálu je výskum zameraný aj na nárečové slová, ktoré už dnes nepoznáme, no boli súčasťou odevnej kultúry. V minulosti tieto výrazy označovali rôzne druhy materiálov, odevných doplnkov či účesov.
Dnes by vetu: „Tak mi ich zachomolili do chomle a pripevnili hornodľami,“ asi len málokto dokázal preložiť. „Aj v tomto bude pripravovaná publikácia veľmi prínosná. Niekde sme našli aj vzácne informácie o obuvi, pretože nie všade boli v pamäti krpce, či súkenné kapce,“ upresňuje Júlia. Mestská obuv, bagandže a šnurovacie topánky sa podľa nej stali súčasťou tradičného odevu skôr, ako ľudia samotný odev odložili a začali sa obliekať „ako v mesce“. Jedna zo spomienok práve na súkenné kapce bola z obce Bitarová: „Spodná časť sa vyrábala z hrubej kože a siahali mi po kolená. Mame som ich zebrala na venek a mama ma z nimi potom vydrala!“
Keďže autorky skúmajú náročný región a výskumného materiálu je nedostatok, žiadajú o pomoc aj verejnosť. „Z mnohých obcí nám chýba fotografický materiál a doteraz sa nám žiaden nepodarilo získať. Nie všade sme sa stretli s ochotou pomôcť pri pátraní po krojoch, fotografiách, takže akákoľvek pomoc v súčasnosti sa nám zíde. Fotografický materiál je potrebný z prvých troch desaťročí 20. storočia, maximálne do roku 1950. Ak sa ktokoľvek ochotný nájde, môže nám napísať na e-mailovú adresu: julia.knapcova@gmail.com,“ vysvetľujú autorky.
Foto: ilustračné
Dajte LIKE na našej FB stránke a máte vždy čerstvé info zo ŽILINY a okolia