Príbeh, ktorý vás dostane: Chorý Andrejko strácal nádej, spolužiaci mu natočili takýto KLIP

Projekt Detský čin roka je školský projekt zameraný na netradičnú formu etickej výchovy. Deti sa učia porozumieť realite cez skúsenosti ich rovesníkov. Vďaka skutočným príbehom majú možnosť pochopiť, že pomoc a spolupatričnosť môže mať rôzne podoby.

Počas doterajších 20 rokov fungovania projektu sa do neho zapojilo viac ako 1 600 000 detí z celého Slovenska.

Tento rok bojuje v projekte aj niekoľko pôsobivých príbehov zo Žilinského kraja. Či už ide o drobnú pomoc v každodennom živote, záchranu bezmocného zvieratka alebo krásne zomkuntie sa spolužiakov, ktorí podporili chorého kamaráta. Zastavte sa na chvíľu a prečítajte si dojemné príbehy z našich končín.

Prekvapenie pre chorého spolužiaka

V dobrom aj v zlom stále spolu… Sme druháci a volajú nás aj trieda Trpaslíkov, pretože sme taká veselá partička, ktorá vie svedomito pracovať, ale sa aj dobre zabávať. Je nás dvadsať a najlepšie sa cítime, keď sme všetci spolu. Už ako prváci sme si uvedomili, že byť v škole je obrovským darom. Máme medzi sebou spolužiaka Andrejka, ktorý je pripútaný na invalidný vozíček. Jeho snom je stať sa futbalistom, no to by sa musel najskôr postaviť na vlastné nohy. Aby sa mu to raz podarilo, často cez školský rok chodí na rôzne liečenia a rehabilitácie. Vždy nám chýba a my chýbame jemu. No keď je to týždeň, dva-tri, tak to zvládame. Tento rok však Andrejko musel prijať zlú správu a zvládnuť obrovskú výzvu. Verdikt doktorov bol jasný – operácia. A tak sa Andrejko v deň polročného vysvedčenia nemohol tešiť zo zaslúžených jednotiek, ale ležal na operačnom stole. Aj keď operácia dopadla úspešne, bolesti, ktoré prišli po operácii, boli obrovské.

Druháci ani teraz nezabudli na Andrejka a prostredníctvom video-klipu mu pripravili malú videovizitku (nájdete ju nižšie), aby vedel, že v tom nie je sám. Po návrate z nemocnice bol Andrejko odkázaný iba na posteľ. Nožičky celé zasadrované mu znemožňovali akýkoľvek pohyb. Po období plnom bolesti si Andrejko začal čoraz viac uvedomovať samotu, chýbala mu spoločnosť spolužiakov a smútok znásobovala aj obrovská neistota, či počas dlhého (vyše dvojmesačného) pobytu doma bude zvládať učivo, či nebude musieť opakovať druhý ročník, či nestratí svojich kamarátov. Ani teraz Andrejka nenechali spolužiaci utápať sa v starostiach, ale po dohode s Andrejkovou maminou sme ho začali navštevovať každý deň po vyučovaní. Nebolo to jednoduché, keďže Andrejko nebýva v našom meste, ale v susednej dedine, no aj s touto prekážkou sme si poradili. Vždy iní dvaja spolužiaci s pani učiteľkou si pred návštevou pripravili, čo Andrejka naučia, pripravili si učebné pomôcky, hry a aktivity, aby Andrejko dobehol zameškané, a nikdy nezabudli druháci priniesť aj malé prekvapenie, darček pre Andrejka. Počas 1,5 hodinovej návštevy zostal vždy po učení čas aj na zábavu a rozhovor. Pri tomto sociálnom kontakte Andrejko vždy pookrial a začal sa mu vracať životný optimizmus. Andrejko vedel, že my ho v tom samého nenecháme, že je náš a že sme pripravení vždy mu pomôcť. Radi by sme nášmu spolužiakovi Andrejkovi venovali omnoho viac. Najradšej by sme mu venovali krídla, aby mohol slobodne „lietať“, zatiaľ sa nám podarilo len okrídliť Andrejkovu dušičku, aby nestrácal nádej a aby stále cítil, že je náš v dobrom aj v zlom, že budeme stále spolu, že my si Andrejka nedáme!

List napísala PaedDr. Gabriela Kapjorová – pedagogička, skutok vykonal kolektív triedy Trpaslíkov, v šk. roku 2019/2020, žiaci 2. triedy, ZŠ P. O. Hviezdoslava, Hviezdoslavova 822/8, Trstená

Páčil sa vám príbeh? Zahlasujte zaň TU.

Tamarka venovala svoje úspory deťom v Ugande

Tento rok bola pre mňa zvláštne čarovná Veľká noc. Našla som na stole obálku a rodičia nám povedali, že môžeme poskladať to, čo je vo vnútri. Bola to krabička, na ktorej bolo napísané: Ďakujeme za váš pôstny dar. Pod textom bola fotka malého černoška s menom Emanuel, pochádza z Ugandy. Všetko som si o deťoch z Afriky prečítala a bolo mi ľúto, že nemôžu chodiť do školy, nemajú si čo obliecť a ani nevedia, čo sú sladkosti. Utekala som do izby a všetky moje našetrené korunky som dala do tej krabičky. Dozvedela som sa, že za to malo štyridsať detí v Ugande teplý obed. Mala som z toho veľkú radosť. Už teraz viem, ako ľahko sa dá pomôcť chudobným deťom v Afrike. Na krabičke bola napísaná krásna myšlienka, ktorú by som dala prečítať všetkým ľuďom: Nikto nie je taký bohatý, aby nepotreboval pomoc druhých a nikto nie je taký chudobný, aby nemal čo darovať.

List napísala a skutok vykonala Tamara Valová, v šk. roku 2019/2020, žiačka 3. triedy, ZŠ Karpatská 8063/11, Žilina

Páčil sa vám príbeh? Zahlasujte zaň TU.

Záchrana bezmocného zvieratka

Bol májový podvečer a my sme cestovali na víkend k babine, dorazili sme až večer. Už sa pomaly stmievalo, no s mladšími súrodencami sme ešte pobehovali po dvore. Zvyčajne okolo nás behá aj naša fena Winy, no teraz sa potulovala kdesi po záhrade. Keď tu zrazu – som ju začul. Nasrdene štekala a vrčala, akoby ju niekto dráždil. Vybral som sa za ňou. Naša Winy je veľmi kľudná a zvyčajne ju nič nerozruší, no teraz vyzerala ozaj hrozivo. Všimol som si, že má zakrvavený pysk. Šiel som sa pozrieť do vysokej trávy, na koho to štekala a vtedy som ich zbadal. Bolo tam päť drobučkých ježkov spolu s ich matkou. Nehýbali sa. Uvedomil som si, že Winy im ublížila. Pozrel som sa lepšie a videl som, že ježkovia boli roztrhaní. Bolo mi ich veľmi ľúto, najmä keď som si uvedomil, že samica ich práve porodila. Už som chcel začať Winy hrešiť, no vtedy som zaznamenal nepatrný pohyb. Jeden z novonarodených ježkov prejavoval známky života. Podišiel som k nemu a začul som tenulinké pišťanie. Bál som sa ho chytiť do rúk – hlavne preto, aby som drobnému stvoreniu neublížil. A tak som radšej zavolal mamu. Vzala živé drobné mláďa do rúk a oca poprosila, aby ostatných ježkov zahrabal v záhrade. Ja som zatiaľ zohnal krabicu a vystlal som ju mäkkou látkou. Ježka sme uložili a dali sme ho do tepla, pretože už nám bolo všetkým jasné, že je odkázaný len a len na našu pomoc. Prvá noc bola kritická, lebo drobné stvorenie malo vykrivenú zadnú labku. Mama nevedela, čo má robiť, a tak som sa jej spýtal, či sa to nedá napraviť nejakou maličkou dlahou – ako sa to bežne robí u ľudí. Z nanukovej paličky som kúsok odlomil a zašmirgľoval ostré hrany a mama ježkovi labku zafixovala do správnej polohy. Medzitým som šiel do obchodu so zvieracími potrebami a kúpil som sušené mlieko pre mačiatka.

A tak sa to celé začalo. Okrem večného „gúglenia“ a mnohých konzultácií s odborníkmi to vyžadovalo značnú trpezlivosť. Museli sme ježuľča doslova vypiplať. Takže u nás doma nastala rutina: jedno kŕmenie za druhým, masírovanie bruška kvôli vyprázdňovaniu dolievanie teplej vody do plastovej fľaše, ktorá bola zdrojom tepla pre ešte holé mláďa, výmena výstelky… a to všetko aj v noci. Pomáhal som mame, ako sa dalo, lebo toho bolo veľa. Ale stálo to za to! Z maličkého párgramového mláďatka nám doma vyrástol jež ako buk s výborným apetítom a i keď možno s trošku krivšou zadnou labkou, no o to väčšou vôľou prežiť. Počas júla sme mu s ocom vyrobili výbeh na našej záhrade a počas augusta sme ho vypustili do voľnej prírody – v tej lokalite, kde sme ho našli. Bol teplý augustový večer a ja som ho naposledy pohladil. Keďže mi ho mama nedovolila príliš rozmaznať, nemal problém rozlúčiť sa s nami. No mne to bolo trochu ľúto, i keď som si uvedomoval, že v prírode mu bude lepšie. Keď som videl, ako trieli do poľa, spomenul som si na ten večer, keď som ho našiel. Ako som odlákal Winy preč a zachoval chladnú hlavu v kritickej chvíli. Mohol som ísť dnu a nikomu nič nepovedať. Alebo som ani vôbec nemusel reagovať na brechot Winy. Napriek tomu, že vtedy zahynula jedna samica ježa a jej štyri novonarodené mláďatá – jedno predsa len prežilo. A ja dúfam, že náš ježko stále kdesi behá po slobode. A aby som nezabudol – bol to samec.

List napísal a skutok vykonal Jakub Lacko, v šk. roku 2019/2020, žiak 7. triedy, ZŠ s MŠ Gaštanová 56, Žilina

Páčil sa vám príbeh? Zahlasujte zaň TU.

Filip Matias zasadil tisíce stromčekov

Keď som bol malý chlapec, vlastne škôlkar, začal som s rodičmi chodievať do lesa. Najskôr som len sledoval, čo robia, a keď som sa začal nudiť, zobral som mladé smriečky a začal som pobehovať okolo jamiek, do ktorých som ich po jednom hádzal. Sadila sa nová hora a ja som začal čoraz častejšie chodiť do lesa. Rodičia totiž chodievali vypomáhať urbáru, kde býva moja babka. Keďže som bol ešte malý, dokázal som vysadiť ledva dvesto stromčekov. No ako čas ubiehal, mocnel som a dokázal som obehať čoraz viac jamiek. Naučil som sa zasypávať korene a udupať zeminu okolo stromčeka. Vtedy ma pasovali za učňa. Takto som sa pričinil o vznik nového lesa alebo hory, povedzte si, ako chcete. Pred tromi rokmi som sa z učňa stal tovarišom. Naučil som sa už poriadne sadiť, robiť jamky motykou, zahrabávať a udupávať zeminu. Keď nastal čas čistenia hory, dokázal som ťahať a hádzať na kopy veľké kláty a konáre. Tie sa potom pálili pre lykožrúta alebo sa nechávali na tvorbu humusu. Keď sa pálili napadnuté konáre, dával som pozor, aby nezačala horieť hora. Tatino ma niekedy nechal priložiť do môjho malého ohňa, na ktorom som si opekal klobásku, špekáčik, dakedy aj jabĺčko. Keď budem veľký, chcem aj naďalej chodiť pomáhať do lesa. Viem, že raz uvidím nový les, ktorý som aj ja sám pomáhal sadiť. Teraz je to ešte len taký malý lesík. Volám sa Filip Matias a za celý čas som sám zasadil okolo 4 800 stromčekov. To číslo viem od tatina, lebo mi vždy robieval čiarky na chladničku. Môj detský čin môžete vidieť na prechádzke lesom v Strážove na Bukovine, Lazoch, na Lazúre, Kline a na Prielohoch.

List napísal a skutok vykonal Filip Matias Gavlas, v šk. roku 2019/2020, žiak 7. triedy, ZŠ Gaštanová 56, Žilina

Páčil sa vám príbeh? Zahlasujte zaň TU.

Deti zo Žiliny robia svet krajším a lepším

Bývam so starkou, ktorá je chorá, preto jej pomáham každý deň. Chodím na nákupy, polievam kvety, vždy, keď niečo potrebuje, tak jej pomôžem, lebo ju ľúbim.

Klaudia Kadáková, v šk. roku 2019/2020, žiačka 2. triedy

Jedného dňa, keď bola zima, išiel som zo školy. Bol som vtedy smutný. A zrazu som na zemi videl malého vtáčika. Veľmi rýchlo sa mi rozveselila tvár. Zobral som ho do ruky a išiel som za kamarátom. Ten mi povedal o jeho opustenej búdke. V strese a malej panike si kamarát spomenul na jeho prababku. Prečo? Jeho prababka pracovala v ZOO, konkrétne pri sovách a papagájoch. Dala nám zrná, ktoré sa podobali na slnečnicové. Vtáčikovi sme nasypali zŕn do búdky a ja som musel ísť domov. Chodili sme ho každý deň kontrolovať a jeho stav sa zlepšoval. Bola sobota a my sme ho pozorovali. Zrazu začal lietať. Vyletel na strom.

Filip Vnuk, v šk. roku 2019/2020, žiak 4. Triedy

Myslím si, že tento rok som neurobil nič výnimočné. Ale zopár dobrých skutkov by sa našlo. V zime sme s mamou vyrobili kŕmidlo z plastovej fľaše a pravidelne sme do neho sypali semiačka a oriešky alebo sme na stromy vešali knedličky pre sýkorky. Doma zodpovedne triedim odpad. Plastové obaly z jogurtov umývam a potom vynesiem do žltého kontajnera. Keď vidím vonku na zemi odpadky, tak ich zdvihnem a zahodím do koša. Keď príde mama z obchodu, vyložím nákup a keď niečo zabudne kúpiť, odbehnem do obchodu ja. Snažím sa pomáhať aj starším ľuďom, podržím dvere alebo zodvihnem spadnutú palicu.

Norbert Kubík, v šk. roku 2019/2020, žiak 4. triedy

Páčila sa vám táto trojica príbehov? Zahlasujte za ňu TU.

Osem kategórií

Za dobré skutky detí môžu deti aj verejnosť hlasovať v nasledovných ôsmich kategóriách:

• Záchrana ľudského života
• Pomoc v rodine
• Pomoc rovesníkom
• Pomoc ľuďom
• Pomoc prírode
• Dobrý nápad
• Cena Sašky Fischerovej – Malý Veľký Čin
• Dobrý čin na nete

Obe hlasovania budú prebiehať do 27. novembra 2020

Viac informácií o projekte nájdete na www.detskycin.sk

(PR) – Za obsah a fotografie zodpovedá objednávateľ tejto správy