Liptovské obce opradené legendami, o ktorých vie málokto: Kokavčania závideli Pribylincom, v Bobrovčeku žili smoliaci

O vzniku názvu obce Jamník hovorí niekoľko legiend. Ku vzniknutiu mena obce sa priraďuje viacej názorov. Jeden je, že názov vznikol podľa polohy dediny v jame. Druhý názor hovorí o tom, že je odvodený od činnosti, ktorú tu usadení kráľovskí poľovníci vykonávali, do pripravených jám mali chytať divú zver. Iný zasa hovorí o tom, že tu možno žili obyvatelia, ktorí sa zaoberali chovom psov jamníkov, inak povedané jazvečíkov, pomocou ktorých chytali jazvecov. A to nie je všetko, existuje aj ďalšia povesť. Hovorí o tom, že názov je odvodený od činnosti služobného obyvateľstva, jamníkov, ktoré sa zaoberalo baníctvom, hľadaním a kopaním rúd v otvorených, povrchových jamách.

Bobrovček leží uprostred krásnych ihličnatých lesov, ktoré boli obživou pre miestne obyvateľstvo. Preto vraj občanov Bobrovčeka nazývali aj smoliaci, alebo smolári.

Veľmi zaujímavá legenda, ktorú pravdepodobne pozná málokto sa pohráva so vznikom názvu dvoch liptovských obcí, Liptovskej Kokavy a Pribyliny. Chotáre dvoch sídiel rozdeľovala dravá riečka Belá, ktorá im bránila nadviazať lepšie susedské vzťahy. Jeden slovanský kmeň bol kultúrne vyspelejší a obchodne čulejší. Pri ich častom obchodovaní sa stalo, že za spracované kožušiny dostali výmenným obchodom, dovtedy málo známe, klince. Keď rozmýšľali, na čo množstvo železných klincov použiť, zvíťazilo rozhodnutie postaviť lavicu cez riečku Belú, ktorá by obyvateľov obidvoch dedín zblížila. Ihneď sa pustili do práce. Keď sa o tom dozvedeli obyvatelia Jelšinky, utekali sa k Belej na to čudo pozrieť. Zastali na brehu rieky a ohúrení kukali ako ich susedia bijú do dreva vzácne klince. Zo závisti Jelšinkári nazvali susedov Pribylincami a tí im nič nezostali dlžní a nazvali Jelšinčanov Kukavcami. Aj dnes sa osada Pribylincov volá Pribylina a osada Kukavcov Kokava.

Na Lazisku podľa legendy navešali na tŕnie kuľašu, aby im skôr ochladla. Malo sa im pri tom stať i neštastie, lebo keď oblizovali habarku, zapchali sa im dierky na nose. Čo sa s nimi stalo potom, kronika nevraví, iba zaznamenáva ich za to ako kuľašníkov.

O zvonoch, ktoré boli po zániku kostola vo Svätom Štefane prevezené do Veternej Poruby, sa traduje povesť. Zvony dal farár z Liptovského Ondreja násilne previesť z Veternej Poruby do kostola v Liptovskom Ondreji. Zvony sa vo veži ondrejského kostola neustále rosili, preto si ľudia hovorili, že plačú za Veternou Porubou. A tak ich v jednu noc niekoľko obyvateľov z Veternej Poruby potajomky odviezlo späť do Poruby. Po ich vrátení zvony prestali plakať. Z pôvodného svätoštefanského kostola sa dodnes zachovala len drevená soška archanjela, opatrovaná v evanjelickej modlitebni vo Veternej Porube.

Foto: ilustračné

Zdroj: oficiálne obecné weby, kniha Veselé putovanie po Slovensku (1929)