Žilinský primár Juraj Popluhár: Vždy mi vadili neprajníci, nebolo ich málo

Prečo ste sa rozhodol pre povolanie ortopéda? Rozmýšľal ste aj o inom povolaní, alebo bola voľba hneď jasná?

K ortopédii som získal vzťah ešte predtým, než som začal študovať na vysokej škole. Keďže som sa na prvý raz na školu nedostal, pracoval som rok, v rámci tzv. nultého ročníka, ako sanitár v nemocnici na Vinohradoch v Prahe. Tam som bol zaradený na ortopedicko – traumatologické oddelenie, ktoré vtedy viedol asistent Dr. Hrdina. Každý sa ho bál, bol prísny, ale myslím, že spravodlivý. Bol náročný na seba, aj na ostatných. Tam som sa naučil v prvom rade vážiť si každú prácu, pracovať naplno, zodpovedne, nepodliezať latku, neskrývať sa pred problémami a úlohami, ale ich riešiť. Toto sa mi v živote vrátilo a myslím, že to je základ môjho úspechu a výsledkov, ktoré som v odbore ortopédia a detská ortopédia dosiahol.

Zaspomínajte si na študentské roky v Prahe, aké boli?

V Prahe bolo veľmi pekné štúdium, veľa podnetov rôzneho druhu. Stretával som sa so zaujímavými ľuďmi, či už v oblasti medicíny, alebo z civilného, kultúrneho a športového života. Vysokoškolskí profesori a učitelia boli skutočne na úrovni. Bol by som tam rád zostal pracovať, ale prevážila túžba po domove a hlavne skutočnosť, že som mal vážne chorých rodičov. A ak som im mal pomáhať musel som prestúpiť čím bližšie ku bydlisku. Vysokú školu som dokončil v Martine.

S ktorou nemocnicou sú späté vaše lekárske začiatky?

Po vysokej škole som mal šťastie, pretože v Žiline bolo voľné miesto na ortopedickom oddelení. V tom čase ale v žilinskej nemocnici nebolo lôžkové ortopedické oddelenie, len ambulancie. Vtedy som stál pred základnou otázkou, či nemám zmeniť pôsobisko a odboru sa venovať inde. Povedal som si, že sa definitívne rozhodnem po atestácii. Spolu deväť mesiacov som strávil na Ortopedickej klinike v Bratislave, potom v Martine. Po mojej prvej atestácii sa v žilinskej nemocnici otváralo lôžkové ortopedické oddelenie. Konkurz na primára vyhral Juraj Panák z Univerzitnej nemocnice v Martine. Ten so sebou priniesol nové liečebné, hlavne operačné metódy. Čo bolo z môjho ďalšieho smerovania dôležité, primár Panák sa v Martine venoval detskej ortopédii a záležalo mu, aby sa táto úzka špecializácia ortopédie rozvíjala aj v Žiline. Detskou ortopédiou a jej rozvojom poveril mňa.

Boli prvé kroky praxe ťažké? Behala vám práca po rozume, ako sa hovorí aj v noci? Alebo ste sa s tým vedel už zo začiatku vysporiadať?

Áno, začiatky boli ťažké. Bolo potrebné zaviesť do praxe veľmi veľa operačných výkonov, ktoré sa na Slovensku predtým nevykonávali. Stále sa vám v hlave preháňali myšlienky, aby ste nič nepodcenil, aby ste sa správne rozhodol, aby ste neurobil chybu. Ale nikdy mi to nevadilo. Na svojej ceste mi však vždy vadili neprajníci, ktorých nebolo málo. Ale o tejto otázke hovoriť nechcem.

Čo považujete za svoj najväčší profesijný úspech?

Orientoval som sa predovšetkým na českú detskú ortopedickú školu, kde sa bolo čo učiť. A tak som cítil, že som v detskej ortopédii doma, že ma baví a dokonca, že jej veľmi dobre rozumiem. Vyvrcholením môjho zamerania na detskú ortopédiu bolo založenie samostatného Oddelenia pediatrickej ortopédie v NsP Žilina v roku 1997. Toto oddelenie založilo Ministerstvo zdravotníctva z toho dôvodu, že ortopedické oddelenie v NsP Žilina už predtým vykonávalo operačnú liečbu ortopedicky chorých detí, čím sa umožnilo ich rodičom riešiť ich ochorenia na Slovensku. Predtým za takouto liečbou odchádzali do Česka.

Ako vyzerá pracovný deň ortopéda?

V práci som 6.30, kontrola oddelenia, pooperačnej izby, ranné sedenie, vizita a operačná sála. Medzi pravidelnými pracovnými povinnosťami sú konziliárne vyšetrenia pacientov, manažovanie hospitalizovaných pacientov. V utorok po operačnom programe, ambulancia do 20.00 hod. Na ambulantných pacientov inak čas nemám, pretože operujem každý deň. Ráno znovu. Popri tom chystať aktívne prezentácie na kongresy. To sa väčšinou deje vo voľnom čase.

Trúfate si odhadnúť, koľko pacientov prešlo vašimi rukami?

Netrúfam si na odhad počtu pacientov. Napríklad v roku 2014 sme na ambulanciách vyšetrili vyše 12-tisíc pacientov, vykonali sme približne tisíc operačných výkonov ortopedicky chorých detí. Pracujem 35 rokov a prácu si rozdeľujem tak, aby som využil celú pracovnú dobu, dokonca aj naviac. Aj keď veľa ambulantných pacientov vyšetria kolegovia, ako primár nesiem za nich zodpovednosť. V tomto zmysle často spoločne konzultujeme ďalšie postupy v diagnostike a liečbe.

Spomeniete si na prípad, ktorý vás ako lekára poriadne „potrápil“?

Napríklad, už deväť rokov operačne riešime mnohými operačnými zákrokmi pohybové následky u chlapca, dnes už dospelého, ktorého dolnú končatinu prešlo nákladné auto. Chlapec utrpel devastačné stratové poranenie. Vtedy končatinu zachránili pred amputáciou kolegovia z traumatológie, u nás roky pokračujeme s operačnou liečbou následkov. Alebo iné malé dieťa so zvláštnym ochorením pohybového aparátu, u ktorého nakoniec nebola iná možnosť len amputácia predkolenia. V tento deň bolo na operačnej sále smutno a ticho. Dieťa sa s týmto však v ďalšom živote vyrovnalo veľmi dobre.

Pri čom dokážete vypnúť, akým spôsobom relaxujete?

Ak mám málo času, idem si zabehať. Je to iný druh únavy , vždy sa potom dobre vyspím a idem ďalej. Ak mám viac času, je to pobyt relax a fyzická práca na drevenici v lone prírody. Som chalupár a baví ma to. Ale asi najdôležitejšie je myslieť pozitívne, aj keď sa vám zdá, že to nejde.

Foto: Juraj Popluhár