Olympic oslavuje jubileum: S Rolling Stones sme jediné dve kapely, ktoré sa dožili šesťdesiatky, hovorí Janda

Oslavujete fantastických 60 rokov na hudobnej scéne. Už si to naplno uvedomujete?

Šesťdesiat rokov je naozaj dlhý čas a považujem to za veľký úspech, pretože toľko rokov sa niekedy nedožije ani človek. Olympic je stále aktívna kapela, čiže nežijeme z úspechov minulosti. Máme veľa fanúšikov, stále niečo tvoríme a vydávame nové albumy. Ak by sme to nerobili, tak by sme zanikli. S kolegami z Rolling Stones sme jediné dve kapely, ktoré sa dožili šesťdesiatky.

Jubilejné turné sa oficiálne začalo. Čo bude nasledovať a ako to bude prebiehať?

Respect Tour Olympic 60…Vlak, co nikde nestaví sme odštartovali 18. novembra v Lucerne, ktorá je pre nás výnimočná, pretože sme v nej vystupovali viac ako 200-krát. Turné bude trvať celý rok, počas ktorého chceme odohrať 60 koncertov. Ten posledný by mal byť o rok v O2 Arene v Prahe.

Čakajú vás aj koncerty na Slovensku, na čo sa fanúšikovia môžu tešiť?

Koncerty sú naša oslava narodenín, preto budú veľkolepé. Počas turné nás čaká 10 miest: Poprad, Žilina, Michalovce, Prešov, Bratislava, Trnava, Prievidza, Nové Zámky, Brezno a Levice. Prídeme poriadne nabalení, pretože berieme veľký aparát, akustický set aj celú scénu, ktorej súčasťou sú LED obrazovky a viacero prekvapení. Celý program by mal trvať viac ako štyri hodiny a jeho súčasťou sú aj hostia, kapela Desmod a moja dcéra Marta Jandová. Na koncerty sme sa pripravovali poctivo celý rok, preto verím, že sa fanúšikom budú páčiť.

Výročia sú priestorom na bilancovanie, keď sa pozriete späť, čo považujete za najväčší úspech kapely?

Aby som bol úplne úprimný, pre mňa je najväčší úspech to, že sme sa dožili šesťdesiatky (smiech). Boli obdobia, kedy sme boli populárni, kedy sme boli veľmi populárni a potom tie, kedy vôbec nie. Je to prirodzený kolobeh života a všetko je pominuteľné. Ale vedomie, že máme 60 rokov, že sme to vydržali, pre mňa osobne veľa znamená.

Nechceli ste to nikdy zabaliť?

Samozrejme, že chceli! Napríklad v roku 1973, v období normalizácie, odišiel Jiří Korn, stratili sme publikum a chuť pokračovať. Nakoniec sme to udržali a síce sme v tom období hrali veľmi málo, ale hrali sme, aby sme to o pár rokov opäť dostali na výslnie. Ďalšia taká kríza, kedy sme uvažovali o konci a nakoniec sme aj skončili, bola v roku 1993. Práve sme oslavovali 30. rokov Olympicu. Porevolučné roky bolo pre kapelu obdobím, kedy ľudia vôbec nechodili na koncerty. Väčšinou sa zrušili, a ak sa aj hralo, tak prišlo 20 ľudí. Bolo to pomerne smutné a demotivujúce obdobie. Triezvo sme zhodnotili, že prišiel náš čas a rozpustíme kapelu. Odohrali sme ešte jeden koncert v Lucerne, ktorý bol paradoxne plný. Pamätám si, že sme zahrali Jasnú zprávu, poklonili sa a išli domov. Bol to veľmi zvláštny pocit, ako keď zomrie niekto z vašich blízkych. Nehrali sme 1,5 roka, a potom sme to opäť nakopli. Ak by sme skončili teraz, tak už by to bolo definitívne.

Plynutím rokov sa vymenili viacerí členovia kapely, ale vy ste líder takmer od začiatku. Čomu to pripisujete?

Áno, vymenilo sa veľa ľudí. Myslím, že máme piateho basistu, piateho bubeníka, minimálne štvrtého klávesáka, iba ja som tu skoro od začiatku. Keď sa nad tým zamyslím, mám pocit, že som kapelu dokázal vždy motivovať, priniesť nové piesne, kostýmy, prezentáciu alebo scénu. Vždy som mal v zálohe niečo, na čo kapela počula, keď to bolo treba. A to je hlavný dôvod, prečo sme dokázali tak dlho vydržať.

Keby ste mali stroj času, do ktorej dekády by ste sa vrátili a prežili ju znova?

Úprimne, neviem, či by som sa chcel niekam vrátiť, ale možno do 80. rokov, keď sme mali slávnu trilógiu albumov Prázdniny na Zemi, Ulice a Laboratoř. Bolo to najslávnejšie obdobie kapely, ktoré sa už nezopakovalo. V tom čase sme dokázali vypredať 8-krát za sebou Lucernu ľavou zadnou. Hrali sme 25 koncertov mesačne, čo bolo dosť, ale aj keby sme hrali 60, stále by tam boli ľudia.

Ktorá pieseň od Olympicu je vaša obľúbená?

Ja ich mám rád všetky. Ale je pravda, že počas života sa mi preferencie zmenili viackrát. Napríklad pri tomto našom jubileu som si uvedomil, že nemám rád skladbu Dynamit, alebo Pták Rosomák, ktorého sme začali opäť hrať, lebo je to spomienkový koncert. Chuť hrať ich vyprchala, ale keďže som profesionál, na prejave to nevidieť. (smiech) Naopak, naozaj milujem skladbu Otázky.

V rámci osláv jubilea vznikli pamätné predmety, muzikál s vašimi najväčšími hitmi, ale chystá sa aj dokumentárny film o Olympicu. Čo v ňom na seba prezradíte?

Muzikál, ktorý vznikol, je úžasný. Videl som ho už dvakrát a ešte veľakrát si ho pôjdem pozrieť. Je v ňom toľko momentov, ktoré si zaslúžia, aby sme ich videli viackrát… Páči sa mi celý dej a atmosféra, ktorú do neho účinkujúci mladí ľudia vložili. Je z nich cítiť radosť a aj mi to osobne potvrdili, že sa im piesne páčia. Niektoré dokonca ani nepoznali (smiech), ale naučili sa ich a potvrdilo sa, že aj táto mladá generácia si v nich dokáže nájsť to svoje.

Dokument o Olympicu natáča Olga Špátová, ktorá sa už na viac ako rok stala súčasťou našej rodiny. Bola s nami dokonca aj na Vianoce. Manželke hovorím, že keď zazvoní zvonček pri dverách, bojím sa, že tam bude Špátová. (smiech) Dokument bude ako celovečerný film, čo je obrovské sústo, ale máme úžasný trojčlenný štáb, aj prostredníctvom ktorého odhaľujeme moju stránka života, ktorú bežne novinárom neukazujem. Fungovanie našej rodiny – manželky a detí. Ukážem svoju pracovňu, ale aj situácie môjho každodenného života – cvičenie na gitare, športovanie, pivko a karty, myslím, že ľudia budú prekvapení.

(PR) – Za obsah a fotografie zodpovedá objednávateľ tejto správy