Ako stužkovali známe tváre zo Žiliny? Randa nechcel byť kockáč, Plešinger hľadal stužku

Navždy sa zachová v pamäti stužková, znie refrén populárnej slovenskej pesničky, ktorý zrejme najlepšie vystihuje náš vzťah k obdobiu, keď sme končili strednú školu a čakali na „skúšku dospelosti,“ maturitu. Kým sa k nej však študent dostane, absolvuje práve stužkovú slávnosť – akúsi oslavu začiatku a konca jednej etapy v živote. Preto nás zaujímalo, ako si na túto udalosť spomínajú známe tváre zo Žiliny.

Plešingerova záhada so stužkou

Ľuboš Plešinger, známy žilinský učiteľ tanca a poslanec „stužkoval“ v už neexistujúcom Závodnom klube Slovena pri Zimnom štadióne, v roku 1980. Ako sám hovorí, pretože už vtedy navštevoval Ľudovú školu umenia, dramatický odbor, a už vtedy súťažne tancoval spoločenské tance, tak „mal prsty“ skoro v celom programe. „Pripravili sme si s kamošom Janom Krížekom dve humorné scénky. Prvá bola o matke a dospievajúcej dcére, ja som hral matku, druhá scénka bola od Šimka a Sobotu, hral som Sobotu. Pamätám sa, ako sa náš učiteľ slovenčiny takmer popučil od smiechu. Keď sme hovorili česky ako Šimek a Sobota, skoro spadol pod stôl,“ spomína Plešinger.

Ako dodal, „na svedomí“ má aj program s valašskými tancami, ktoré vyvrcholili klobúkovým tancom chlapcov, kedy študenti v zapožičaných detvianskych krojoch vyšli na parket. „Tanečný program sa tak páčil našim profesorkám, že sa prezliekli do krojov a my sme ich potom vytancovali,“ dodáva Ľuboš Plešinger.

Zaujímalo nás tiež, na ktorý moment(y) zo stužkovej rád spomína. „Nakoľko som v slovenčine počas štúdii moc nevynikal, tak srdečný smiech slovenčinára Ničíka pri našich scénkach bol malým zadosťučinením. Tanec v krojoch s učiteľkou Bašticovou mám dodnes v pamäti a aj príhodu, keď som zo stužkovej prišiel domov bez stužky. Na druhý deň mi ju doniesla spolužiačka, že ju našla pri ich bránke. Ako sa tam mohla dostať, to je mi dodnes záhada,“ doplnil Plešinger.

Poslankyňa v programe nehrala

Hotel Veľká Fatra v Rajeckých Tepliciach bol miestom stužkovej slávnosti poslankyne Ivety Martinkovej. „Decká toho navymýšľajú naozaj veľa, aj náš program bol vtipný a pestrý, od smiechu až slzy tiekli a to je už čo povedať,“ spomína poslankyňa. Zároveň však dodáva, že v programe neúčinkovala, aktívne sa však podieľala na réžii. „Mali sme lepších hercov ako som ja,“ dodáva.

Aj ona má ale chvíle zo stužkovej, na ktoré rada spomína. „Super moment bol po ukončení stužkovej. Všetci a jedna výnimočná učiteľka Vlastička Srncová, sme sa vybrali na jazero. Bolo zamrznuté, ale nie až tak, aby neboli obavy, či sa ľad neprelomí. Ale my, posilnení eufóriou z našej práve zaklincovanej dospelosti a trochu aj alkoholom, sme sa ničoho nebáli. Tak sme sa šmýkali, až kým sa nezačalo brieždiť. Bolo to nádherne detinské,“ usmieva sa poslankyňa.

Randa nechcel byť „kockáč“

Vladimír Randa (na fotografii), riaditeľ občianskeho združenia Preles mal stužkovú v roku 2002, v budove Sloveny. „Ako matematická trieda na gymnáziu Veľká okružná sme sa snažili vystúpiť z obrazu "kockáčov“ – milovníkov čísel, hlavolamov a počítačov. Myslím, že sa nám to podarilo, tak ako sa vždy na stužkovej podarí študentom prekvapiť svojich profesorov a rodičov,„ spomína Randa: "Prezliekanie do ženských šiat, spoločná tanečná choreografia, scénky a tanec. To bola naša stužková. Samozrejme tam boli aj nemilé prekvapenia, keď mladý človek ešte správne neodhadne svoje možnosti a sila, ktorú mu dáva ten povestný panák z pesničky od Elánu, nie je ten posledný. Ale aj to patrí k tomu veku,“ dopĺňa.

Rád spomína na prípitok so svojou triednou profesorkou, „Taký ozajstný, z očí do očí, ako rovný s rovným. Štyri roky som ju podozrieval, že nás nemá rada, až som pochopil s akou starostlivosťou a vlastne láskou k nám vzhliada. Stretávame sa doteraz,“ hovorí Vladimír Randa.

Foto: Vladimír Randa